Budúcnosť? Prítomnosť? Nuda!

   Tak sa Vám, alebo možno iba sebe zas a znova prihováram, ak to tu niekto okrem mňa číta, tak ho pozdravujem, ale ako je aj uvedené v rubrikách Prečo? a Blog, tento blog nepíšem pre sledovanosť, respektíve čítanosť a nejaké verejné uznanie, ale len sám pre seba a ak sa to niekomu bude páčiť a bude to čítať somnou, tak ma to milo prekvapí. nikoho, samozrejme nenútim a ani nikdy nebudem a tento blog ani nijak prezentovať pre získanie čitateľskej základne nebudem. Koncept je jasne daný a nebude sa meniť za žiadnych okolností, blog budem financovať výlučne zo svojich vlastných peňazí bez očakávania finančnej podpory. To bolo len tak na úvod, pretože ako ste si možno už mohli všimnúť, tento blog a každý jeho príspevok sa neriadi nejakým striktným dodržiavaním úvodu, jadra a záveru patriacemu k jednej téme, ale práve naopak, v jednom texte venovanému kvázi jednej téme preberiem toho aj z tém úplne iných, keď mi to tak sedí a cítim, že to tak chcem spraviť, ako to robím a vysvetľujem aj v tomto, ďalšom príspevku.

   No už by som mohol aj napísať niečo k téme, ku ktorej som sa chcel vyjadriť a to je ako vidím ja moju, ale aj majority ľudí, najmä na Slovensku našu prítomnosť a budúcnosť.

   Ako skoro každý druhý, možno každý tretí študujem aj ja vysokú školu, nie moc vhodného odboru, pretože nás je dosť a väčšina po absolvovaní buď robí za 5 korún 50, (nie na hodinu), alebo nerobí vôbec, čo je možno aj lepšia alternatíva, ako prehadzovať papiere v nejakej či už veľkej, alebo malej firmičke. No proste vopruz, ako hovoria čecháčkovia. Študoval som aj niečo iné, ale nejak ma to prestalo baviť, tak som skúsil toto s vyhliadkou, že sa mi podarí nejako lepšie uchytiť, veď predsa nejak sa to musí dať. No jo, zlaté oči, čo to vidia. Krutá realita je niečo úplne iného. Úrad práce a berieme každú hovnovú robotu  odbore, ak nechceme ísť za pás. Perspektíva je také, že keď chce človek zostať vo veľkom meste, tak je všetko drahšie a zarobí skoro stejne ako v nejakom malom za túto prácu. Čiže hovno, vozíme sa MHD, obliekame ako čuták, bývame s nejakými ďalšími v byte, lebo si ho sami nemôžme dovoliť z toho platu zaplatiť, ale vrátiť do malého mesta, respektíve na dedinu sa nechceme, lebo chceme aspoň nejak kultúrne a spoločensky žiť. Čiže z daného platu sa ledva najeme, zaplatíme s niekym spoločný byt, lebo nemôžme bývať sami vo vlastnom a zaplatíme MHD a sme radi, že niesme v mínuse, ak nám vôbec zostalo nejakých 5 šušňov. Človek by si chcel kúpiť po čase aj nejaké auto, pretože byť stále v meste a nikam neísť je tiež celkom psycho zábava, ale nemáme peniaze, čiže najprv si musíme našetriť, aby sme na nejaký ten vláčik mohli potupne sadnúť, pretože za taký hovnový plat a vyjebane veľké náklady na živoť ani nejaké pojazdné auto nemôžme kúpiť, takže na parádu, v takej 30+ sa stále vozíme MHD a vlakom/busom, nemáme auto a nemáme pre seba (resp. priateľku, ak nejakú nájdem, samozrejme, keď sme takí chudáci a oni chcú istotku, či ako to nazývajú, proste po ľudsky a po lopate chcú prachy a keď ich nemáte, tak ste nezaujímavá partia), čiže nemáte pre seba aspon podnájom, ale musíte bývať s niekym, čiže máte maximálne tak 1 izbu. Potešujúce v úvodzovkách, presnejšie povedané potupné, máte síce oddretý titul, ktorý má už každý druhý, zarábate hovno a nič nemáte za tú drinu na škole, ale to je už druhá vec, nevadí...

   Takto ja vidím aj svoju budúcnosť, ak s tým nejdem niečo spraviť a len tak doštudujem. Proste nieč spraviť musím aj za cenu nedoštudovania školy, načo mi je diplom, keď budem žiť takýto potupný život a makať v práci, len aby ma nevyhodili. To nie, nemám problém obetovať aj tie strávené roky na výške pre vyšší cieľ, ktorým je mať adekvátny život, ktorý znesiem žiť. To je mať vlastné auto, mať byt pre seba a nejakú priateľku, ak sa podarí, ale bude len môj a nebudem sa oň s nikým cudzím deliť, mať dobrý plat, ktorý by som dostával ako konateľ vlastnej firmy a žiť si život, ktorý by ma bavil a neotročiť za pár šušňov, ale ísť si svoje, pre toto som ochotný obetovať vysokú školu a začať makať na niečom vlastnom, čo to však bude a nájsť dieru na trhu je ďalšia a podstatne ťažšia vec, kľúčová vec, ale idem do toho, pretože odmietam takéto pracovné podmienky, aké sú nastnavené v modernej, súčasnej spoločnosti.

   Idem na to, ja ten múr prerazím, nech to stojí, čo to stojí, samozrejme, za určité hranice netreba zachádzať, pretože zdravie je len jedno, ale po tie hranice je priestoru dosť a treba sa do toho oprieť a niečo dosiahnuť, pretože takto to už ďalej nejde, nezamestnanosť a bieda je realita u trištvrtiny absolventov vysokých škôl, samozrejme nie len ich, ale momentálne v tomto príspevku rozprávam primárne o nich, keďže som medzi nimi.

   Čo nás čaká po vysokej škole, na to sa nedá spoľahnúť, vo väčšine prípadov nezamestnanosť, alebo podpriemerná pláca za nadpriemernú prácu, čiže treba ísť do toho sám, (teraz nemyslím sám, ako jednotlivec, ako skupina je to dokonca lepšie v určitých ohľadoch, ale myslím tým podnikať), nespoliehať sa na zamestnanie, ktoré mi niekto dá, treeba si ho vytvoriť a zarobíte viac, budete si sám sebe pánom a možno vybudujete aj niečo veľké, ide najme o tú dieru na trhu :)).
 
   Ešte ma na záver napadlo, ak ste sa začudovali, že z čoho platím fungovanie blogu, respektíve budem v budúcnosti to zlešovať a financovať, keď som momentálne na vysokej škole, tak mám určité bokovky, ktoré mi prinášajú celkom slušné peniaze, ale tiež to nie je večne a sú ojedinelé, ale nemíňam si úspory a poviem vám na koniec ešte dobrú radu, keď neisnvestuješ, alebo sa too bojíš, tak do toho nechoď, podnikanie je len pre odvážnych a nebojácnych, kto veľa premýšla, toho prekonajú, nebojte sa investovať a vyššiu sumu (nie nerozvážne), zvláštny krok v súčasnosti môže byť kľúčovým v budúnosti.

   That's all, bye friends.

Nazdar.

Úvaha

Úvaha na dnešok:
Rozhodnúť sa, alebo čakať?1

Čo môže byť tak lepšie? Rozhodnúť sa, alebo čakať, neviem, pretože sa neviem rozhodnúť. Na jednu stranu ma to ťahá, ale som na zlej koľaji. Ako to keby boli dve súbežné koľaje a len jedna ide na most, druhá je slepá a ostane pred riekou, zabudnutá, skrytá, bezcieľna, pretože už vo svojom cieli je, aj keď nedobrovoľnom, ale ďalej cesta nevedie. Koľaje sú rovnaké, rovnako, len s malou odchýlkou idú paralélne vedľa seba, zdalo by sa, že idú tam, kam majú, avšak je to len klam. Po jednej sa dostanete tam kam chcete, po druhej máte síce úsmev na tvári, s ilúziou, že ste na tej správnej ceste, ale tá bublina praskne na onom brode. Čo potom, nedosiahnete svoj vytúžený cieľ ?! Vrátiť sa späť na rozdvojku, kde sa koľaj rozdeľovala na dve, na prvý pohľad identické? Nie je na to už neskoro? A podarí sa to vôbec? Nedalo by sa nejako vybočiť, preskočiť, alebo nejakým zázrakom sa dostať na onú koľaj, ktorá cez brod prejde? Alebo sa z tejto slepej koľaje odkloniť na najbližšej križovatke na koľaj vedúcu úplne inde, ktorá možno má svoj cieľ, teda na prvý pohľad to tak zas vypadá.

Neviem a v tom tkvie ona chyba, pretože rušeň sa valí stále dopredu a času na možný odklon, vrátenie sa a prehodenie výhybky na tú správnu koľaj dramaticky ubýva. Križovatka odklonu sa blíži, vzdialenosť medzi nami sa skracuje a vzdialenosť medzi mnou a miestom preskočenia na správnu koľaj sa priamo úmerne zväčšuje.

Času je málo, kráti sa, ako keď chcete povedať toho toľko a máte strašne málo času, alebo keď nemáte povedať čo a času je rovnako, avšak rýchlo sa skracuje a vy ste ho nijak nevyužili, nakoniec vám časomiera uplynie a ostanete na tom, na čom ste aj boli. Rozhodovanie bolo márne, neviedlo k žiadnemu výsledku, teda viedlo, rozhodlo sa to takpovediac samo vďaka nečinnosti sa rušeň buď zastaví, alebo bude naďalej pokračovať ďalej po tej istej koľaji, ale nie preto, že by sa rozhodol sám ňou ísť a vybral si ju ako najlepšiu z ponúkaných možností, nie, preto nie, ale preto,  pretože premrhal časový interval určený na rozhodnutie. Či už správne, alebo nesprávne, ale bolo by to rozhodnutie, takto je to len nejaké pasívne prijatie reality, ktorú mohol ovplyvniť, nie nutne zmenou, ale urobením rozhodnutia.

Je najvyšší čas, za 5 minút 12. Ešte síce nehorí, ale už aktívne dymí. Treba sa rozhodnúť, nech z toho vzíde čo vzíde, poviem si rozhodol som sa, pre to, alebo pre to. Dôvody mám takéto a takéto,... Takto nejako by som to chcel urobiť, spejem k tomu, áno, spejem, ale vtip je v tom priatelia, že ja už som tam mal dávno byť, vlak má ale „spoždění“.To „spoždění“ si predstavte ako niečo také, keď ste v zápche a máte už byť asi tak o 5 minút na skúške, alebo máte byť na pracovnom pohovore na vysnívanú prácu, dobre zaplatenú a všetko k tomu a vám mešká vlak, alebo ho dokonca pre rôzne dôvody odvolajú, to je moje „spožděni“. Niekto by povedal, veď nejde o život, tak čo také stresy. Lenže tu ide skoro o život a v širšom ponímaní oň vlastne aj ide v mysle pracovnom.

Keby som tak vedel ako to vlastne dopadne v budúcnosti, taký úryvok z návodu na život by sa mi „šikol“. Ale žiadny nie je, život si každý žije sám, darmo hľadať návod na život, keď keby som ho aj našiel, tak na môj by aj tak nepasoval, pretože každého život je originálom samým o sebe, nie je možné kopírovať život niekoho iného, prosto si každý musí vyšľapať svoju cestičku a tak musím urobiť aj ja. Fígeľ je v tom, že ja sa na to stále len chystám, asi tak, že už, už to bude, nooo, už, ale už to mám na jazyku, ale „skutek utekl“.

Je to ako ten vtip, alebo ako to nazvať, kde cigáň koňovi nedával žrať a kôň zdochol, ale ešte keby vydržal deň, tak by mu už dal nažrať. Keby to bol ktorýkoľvek deň, keby by zdochol, aj tak by cigáň povedal, že keby vydržal ešte deň, tak by mu už dal nažrať, to je pointa vtipu, ak by ju niekto nepostrehol. To je dosť podobná aj v mojom prípade, môžem to preložiť ako: ešte deň keby som mal naviac, tak už, už by som sa bol rozhodol.

Musím to spraviť tak, že už si nebudem dávať načas, premyslím si to podstatne, vzhľadom na perspektívu a pôjdem do toho, do rozhodnutia, nie hneď do zmeny. Po premyslení dôjde k zmene, takej, že už budem mať túto otázku vyriešenú a buď ostanem na tejto koľaji a prebrodím rieku aj tak, vierou v to, že sa to musí nejak prejsť, aj keď to ešte nikto predomnou nespravil, alebo sa odkloním od kurzu z tejto koľaje kde som na nejakú inú, tretiu koľaj, alebo sa vrátim na rozdvojku a pôjdem priamo po koľaji kde je prebrodenie rieky skoro isté, ale cesta po onej koľaji a odbočenie na ňu nesmierne ťažké.

Tri varianty, jedno rozhodnutie. Idem nato, držte mi palce, čoskoro Vás budem informovať!

Žvásky, kecy, kecy, kecy...

Tak rozhodol som sa napísať niečo ku kecom, lebo už ma to nebaví počúvať a čítať dookola stále tie isté sračky...

Kecy o zlej dobe, to sú v poslednom období, ale nie len v poslednom, všeobecne sú to kecy No.1 Oproti iným kecom sú aspoň trochu logické, prepracované a majú čo to do seba, ale stále sú to len kecy a skutek utek. V poslednej dobe nabrali na obrátkach, je to spôsobené aj zlou situáciou, finančnou, pracovnou, stresom v práci a aj doma, lebo nemáme prácu, dosť majoritná časť populácie a tá čo ju má dostáva kapky v práci, aby makali ako stroje za hŕstku hrachu... To dáva, samozrejme, živnú pôdu na rozbujarenie sa kecov o zlej dobe. Ale to sú kecy o zlej dobe len 1. typu.

2. typ kecov o zlej dobe sú kecy o zlej výchove a správaní sa mládeže, ľudí, pokazenej ľudskej morálke, honbou za kapitálom, a prosto, že sa už k sebe nechováme pekne. Preto sú v strávach, väčšinou na JOJ-ke, keď si to raz za uhorský rok prepnem správy ako sa narodili mačičky, psíkovia, hrošíčatká a panda gúľajúca sa po snehu, dávam to za príčinu tomu, že nemajú vôbec žiadnu fantáziu a asi ani nevedia nič relevantné spracovať ako reportáž, tak použijú takéto roztomilé sračky, aby zabavili plebs a vytiahli ich na chvíľu z pochmúrnych myšlienok a žvanení kecov o tom aká je doba zlá, aby sa asi náhodou nevzbúrili, alebo čo, ale nemusia sa báť, plebs má natoľko vymyté mozgy, že sa nevzbúri už asi nikdy, čiže kecy 1. typu nemajú ohlas a odozvu majú len od svojej hŕstky verných stojacich okolo nich.

3. typ, kecy o vláde, kecy o vláde sú tu stále, nezáleží na type, počte strán, kto je pri koryte a všeličo „podstatné“, na čo plebs čaká, že tým voľbami niečo zmenil, respektíve nezmenil, pretože tým nezmenil okrem výmeny stráží nič. Platí heslo „kráľ je mŕtvy, nech žije nový kráľ“.

Ku kecom prvého typu by som chcel ešte niečo povedať viac, oni sa totižto delia na rôzne poddruhy a v podstate by sa dali nazvať, že sú latentne revolucionárske, pretože popisujú, ako to bolo v minulosti a ako to je teraz, načtávajú ekonomickú zväčša situáciu. Niektorí hovoria o politickej situácií, ovládaní Washingtonom, blížiacej sa možnej vojne v Európe, vydieraniu na základe energetickej závislosti na Rusku atp. Zaujímavé je a hlavne podstatné, že niektoré z týchto kecov sú fakt dobré a to preto, pretože ich hovoria osobnosti, ktoré sa do danej problematiky rozumejú a nebaví ich ako mňa počúvať a pozerať sa na vymieľačské programy v telke a klopkajú si na čelo a hovoria kecy 2. typu: kam sme to len dospeli, kam táto populácia dospela. Je to žiaľ tak, dospeli sme do sračiek, kde 95% populácie ma vymyté mozgy a tie 4% majú mozgy nevymyté tak celkom, vzdorujú vymývaniu, ale nie sú tak silné, aby ho zvrátili. A to 1%, to sú tí, čo to vymývanie mozgov financujú a podporujú. Niekde medzi nevymyté mozgy by som zaradil ešte týchto ľudí, ktorí poukazujú na problémy, klepkajú si na čelo, robia zaujímavé prezentácie pre svojich verných, aj pre širokú verejnosť, ale široká verejnosť to neprijme, pretože sú vymletí, už im stihli vymleť mozgy a radšej si pozrú toho medvedíka, ktorý sa práve narodil v Bojnickej ZOO a ktorého dali do vymletých správ na TJ HNOJ, ako porozumieť a zapojiť sa do týchto kecov. Nazval som ich kecmi, aj keď sú to dobre sformulované a na konkrétne problémy upozorňujúce monológy, dialógy, diskusie, ale stále sú to len kecy. Mínajú účinku. Ony by rady a ja by som bol nesmierne potešení a tie 4% takisto, keby to neboli kecy a mali by silu niečo zmeniť a zlepšiť situáciu vo svete, ale to sú len trúfalé zbožné priania ich prezentérov. Škoda, ale je to tak a pravdepodobne to tak bude aj naďalej. Dúfať v revolúciu síce môžeme, ale to je tak všetko. Žiadna revolúcia ešte neprebehla bez obetí a obete dnes už nikto nechce, vrátane mňa. Systém sa nezmení rýchlo, postupne ho môžeme však narúšať, ale som frustrovaný z toho, že to nemá skoro žiadny ohlas, väčšinu ľudí momentálne zaujímajú veci typu instagram, twitter, facebook, a podobné sračky. Na zmenu si teda počkáme, zatiaľ to však pripomína čakanie na Godota.

Nazdar.