Rozhodnúť sa, alebo čakať?1
Čo môže byť tak lepšie? Rozhodnúť sa, alebo čakať, neviem, pretože sa neviem rozhodnúť. Na jednu stranu ma to ťahá, ale som na zlej koľaji. Ako to keby boli dve súbežné koľaje a len jedna ide na most, druhá je slepá a ostane pred riekou, zabudnutá, skrytá, bezcieľna, pretože už vo svojom cieli je, aj keď nedobrovoľnom, ale ďalej cesta nevedie. Koľaje sú rovnaké, rovnako, len s malou odchýlkou idú paralélne vedľa seba, zdalo by sa, že idú tam, kam majú, avšak je to len klam. Po jednej sa dostanete tam kam chcete, po druhej máte síce úsmev na tvári, s ilúziou, že ste na tej správnej ceste, ale tá bublina praskne na onom brode. Čo potom, nedosiahnete svoj vytúžený cieľ ?! Vrátiť sa späť na rozdvojku, kde sa koľaj rozdeľovala na dve, na prvý pohľad identické? Nie je na to už neskoro? A podarí sa to vôbec? Nedalo by sa nejako vybočiť, preskočiť, alebo nejakým zázrakom sa dostať na onú koľaj, ktorá cez brod prejde? Alebo sa z tejto slepej koľaje odkloniť na najbližšej križovatke na koľaj vedúcu úplne inde, ktorá možno má svoj cieľ, teda na prvý pohľad to tak zas vypadá.
Neviem a v tom tkvie ona chyba, pretože rušeň sa valí stále dopredu a času na možný odklon, vrátenie sa a prehodenie výhybky na tú správnu koľaj dramaticky ubýva. Križovatka odklonu sa blíži, vzdialenosť medzi nami sa skracuje a vzdialenosť medzi mnou a miestom preskočenia na správnu koľaj sa priamo úmerne zväčšuje.
Času je málo, kráti sa, ako keď chcete povedať toho toľko a máte strašne málo času, alebo keď nemáte povedať čo a času je rovnako, avšak rýchlo sa skracuje a vy ste ho nijak nevyužili, nakoniec vám časomiera uplynie a ostanete na tom, na čom ste aj boli. Rozhodovanie bolo márne, neviedlo k žiadnemu výsledku, teda viedlo, rozhodlo sa to takpovediac samo vďaka nečinnosti sa rušeň buď zastaví, alebo bude naďalej pokračovať ďalej po tej istej koľaji, ale nie preto, že by sa rozhodol sám ňou ísť a vybral si ju ako najlepšiu z ponúkaných možností, nie, preto nie, ale preto, pretože premrhal časový interval určený na rozhodnutie. Či už správne, alebo nesprávne, ale bolo by to rozhodnutie, takto je to len nejaké pasívne prijatie reality, ktorú mohol ovplyvniť, nie nutne zmenou, ale urobením rozhodnutia.
Je najvyšší čas, za 5 minút 12. Ešte síce nehorí, ale už aktívne dymí. Treba sa rozhodnúť, nech z toho vzíde čo vzíde, poviem si rozhodol som sa, pre to, alebo pre to. Dôvody mám takéto a takéto,... Takto nejako by som to chcel urobiť, spejem k tomu, áno, spejem, ale vtip je v tom priatelia, že ja už som tam mal dávno byť, vlak má ale „spoždění“.To „spoždění“ si predstavte ako niečo také, keď ste v zápche a máte už byť asi tak o 5 minút na skúške, alebo máte byť na pracovnom pohovore na vysnívanú prácu, dobre zaplatenú a všetko k tomu a vám mešká vlak, alebo ho dokonca pre rôzne dôvody odvolajú, to je moje „spožděni“. Niekto by povedal, veď nejde o život, tak čo také stresy. Lenže tu ide skoro o život a v širšom ponímaní oň vlastne aj ide v mysle pracovnom.
Keby som tak vedel ako to vlastne dopadne v budúcnosti, taký úryvok z návodu na život by sa mi „šikol“. Ale žiadny nie je, život si každý žije sám, darmo hľadať návod na život, keď keby som ho aj našiel, tak na môj by aj tak nepasoval, pretože každého život je originálom samým o sebe, nie je možné kopírovať život niekoho iného, prosto si každý musí vyšľapať svoju cestičku a tak musím urobiť aj ja. Fígeľ je v tom, že ja sa na to stále len chystám, asi tak, že už, už to bude, nooo, už, ale už to mám na jazyku, ale „skutek utekl“.
Je to ako ten vtip, alebo ako to nazvať, kde cigáň koňovi nedával žrať a kôň zdochol, ale ešte keby vydržal deň, tak by mu už dal nažrať. Keby to bol ktorýkoľvek deň, keby by zdochol, aj tak by cigáň povedal, že keby vydržal ešte deň, tak by mu už dal nažrať, to je pointa vtipu, ak by ju niekto nepostrehol. To je dosť podobná aj v mojom prípade, môžem to preložiť ako: ešte deň keby som mal naviac, tak už, už by som sa bol rozhodol.
Musím to spraviť tak, že už si nebudem dávať načas, premyslím si to podstatne, vzhľadom na perspektívu a pôjdem do toho, do rozhodnutia, nie hneď do zmeny. Po premyslení dôjde k zmene, takej, že už budem mať túto otázku vyriešenú a buď ostanem na tejto koľaji a prebrodím rieku aj tak, vierou v to, že sa to musí nejak prejsť, aj keď to ešte nikto predomnou nespravil, alebo sa odkloním od kurzu z tejto koľaje kde som na nejakú inú, tretiu koľaj, alebo sa vrátim na rozdvojku a pôjdem priamo po koľaji kde je prebrodenie rieky skoro isté, ale cesta po onej koľaji a odbočenie na ňu nesmierne ťažké.
Tri varianty, jedno rozhodnutie. Idem nato, držte mi palce, čoskoro Vás budem informovať!
